Kedysi by ste v Číne sotva našli miesto, kde by ste nenatrafili na Falun Gong. Praktizujúci za úsvitu zapĺňali parky, kde sa venovali cvičeniam podobným Tchaj-čchi. Publikácie Falun Gongu sa pravidelne stávali najpredávanejšími knihami. A v lete 1999 nespočetné množstvo nasledovníkov Falun Gongu zaplnilo ulice hlavného mesta Číny na protest proti nezákonnému zákazu, ktorý sa čoskoro zmenil na to, čo poprední právnici v oblasti ľudských práv nazvali „genocídou“.
Ak bol v 90. rokoch Falun Gong v centre pozornosti čínskej verejnosti, s blížiacim sa novým storočím sa dostal aj do pozornosti Západu: v rokoch 1999 a 2000 boli správy o odvážnych protestoch praktizujúcich Falun Gongu na Námestí nebeského pokoja, ako aj o ich často tragických následkoch, každodennou správou v západnej tlači. Každý pozorný čitateľ správ mohol povedať, že je aspoň trochu oboznámený s touto skupinou a zákazom jej činnosti.
Ako však vo svojej eseji píše Leeshai Lemish, odvtedy sa Falun Gong z veľkej časti z médií vytratil a povedomie o ňom na verejnosti kleslo. Preč sú dni, keď sa tisíce ľudí zhromažďovali na protestoch v symbolickom srdci Číny; charakteristické žlté transparenty, protestné výkriky a otvorené prejavy policajného násilia v reakcii na ne sa za posledných päť rokov v podstate nevyskytli.
Kam sa teda Falun Gong vytratil? Čo sa s ním stalo? Dosiahol najväčší komunistický štát na svete – Goliáš bojujúci proti Dávidovi – svoje „riešenie otázky Falun Gongu“ – teda jeho „odstránenie“? Mnohí ľudia si absenciu verejných protestov vysvetľujú ako tiché „áno“. Situácia je však v skutočnosti presne opačná.
Sila a odhodlanie, ktoré stáli za prvými protestmi Falun Gongu, nevymreli a rovnako nevymreli ani jeho nasledovníci. Práve naopak, táto sila sa len rozrástla, dozrela a vyvinula. S húževnatosťou, ktorá sa zrodila z hlbokého duchovného presvedčenia, skupina praktizujúcich prežila dvadsať rokov brutality a dnes je katalyzátorom zmien v Číne v takom rozsahu, aký si málokto vedel predstaviť. Úsilie, ktoré v súčasnosti vyvíja na podporu ľudských práv v Číne sa skladá z rôznych aktivít, od telefonátov cez rozdávanie letákov, výstav pre verejnosť, samizdatových tlačiarní a dokonca umenia. Denne sa tiež k praktizujúcim pridávajú hlasy ostatných ľudí, ktorí sú znechutení tyranskou vládou a požadujú zmenu.
Nech je tento fenomén na Západe akokoľvek málo známy, pravdepodobne ide o najväčšie hnutie v histórii Číny – ak nie celého sveta. Nikdy v histórii Číny sa nevyskytlo podobné hnutie, v ktorom sa spája nenásilie, špičkové technológie a náboženské presvedčenie.
Je to príbeh, ktorý sa po svojom zavŕšení bude v Číne zrejme rozprávať ešte celé generácie.
Nátlak a kríza
Koncom roka 2001 na Falun Gong dopadla kampaň v maoistickom štýle, ktorej cieľom bolo „zlikvidovať“ túto meditačnú skupinu. Pre mnohých to znamenalo návrat najtemnejších dní komunistickej vlády.
Práve v tomto roku čínski vodcovia podľa Washington Post oficiálne schválili „systematické používanie násilia proti skupine“ v kombinácii so „sieťou centier vymývania mozgov“ a kampaňou, ktorej cieľom bolo „odstrániť praktizujúcich štvrť po štvrti a pracovisko po pracovisku... Žiaden člen Falun Gongu nemal byť ušetrený“. Washington Post informoval o 35-ročnom elektrotechnickom inžinierovi Jamesovi Ouyangovi a ďalších praktizujúcich, ktorí boli „bití, dostávali šoky elektrickými obuškami a boli nútení podstupovať neznesiteľný fyzický nátlak“. Jeden stranícky funkcionár, ktorý pri prenasledovaní radil režimu, uviedol, že na potláčanie „sa využíva všetka brutalita, prostriedky a donucovacie schopnosti komunistického systému – a prináša to výsledky“.
A tak to aj vyzeralo. Ako sa uvádza v článku Washington Post, pred prepustením z pracovného tábora Ouyang odsúdil učenie Falun Gongu a zriekol sa tejto praxe. Pridal sa tak k radom „reformovaných“, ako ich nazývajú stranícki funkcionári. Jeho odklon od praxe teda znamenal o jedného študenta Falun Gongu menej.
Bolo to však to, čo Ouyang skutočne chcel? Bol to prejav jeho vlastnej vôle, slobodného rozhodnutia alebo nejakého nového pochopenia? To sotva.
V príbehu Postu sa v srdcervúcich detailoch píše, ako bol Ouyang počas desiatich dní mučenia „premenený na ‚poslušnú vec‘“. Bol vyzlečený a vypočúvaný päť hodín v kuse. Akékoľvek zlyhanie odpovedať „správne“ (teda „áno“) viedlo k opakovaným šokom elektrickými obuškami. Prikázali mu stáť nehybne tvárou k stene; za akýkoľvek pohyb dostal šok; za zrútenie sa únavou tiež šok. Na šiesty deň už Ouyang nemohol ani poriadne vidieť – bol to výsledok toho, že celý ten čas hľadel na omietku tri centimetre od svojej tváre. Naďalej mu dávali šoky, podlomili sa mu kolená, až sa napokon podvolil požiadavkám dozorcov. Nasledujúce tri dni znevažoval učenie Falun Gongu. Napriek tomu mu policajti naďalej dávali elektrické šoky. Až na desiaty deň úrady považovali jeho výpoveď za „dostatočne úprimnú“. Potom ho premiestnili na hodiny vymývania mozgov, kde po 20 dňoch 16-hodinových sedení a formálnom odmietnutí Falun Gongu na videozázname Ouyang konečne „zmaturoval“.
Takéto prípady „reformácie“ alebo „transformácie“ sú straníckymi úradníkmi rýchlo dávané za vzor úspechu. Preto sa nahrávajú na video. Pre širší svet mimo pracovného tábora alebo pre tých, ktorí sú schovaní v ústrednom vedení v Pekingu, to skutočne vyzeralo, akoby strana zaznamenávala „víťazstvá“ proti Falun Gongu.
Prítomným však bola zrejmá veľmi chatrná povaha takýchto „úspechov“. Málokto iný sa však zamyslel nad tým, aké strašne vynútené a krehké sú tieto „víťazstvá“. Sú založené na schopnosti režimu donucovať. Vyžadujú od ľudí vyhlásenia, ktorým neveria, a robia to často s ohromujúcimi prejavmi krutosti. Po návrate do sveta je takýto „premenený“ jednotlivec vždy príťažou pre štát. Neustále sa musia starať o to, aby sa cítil ohrozený, musia mu pripomínať bolesť a brutalitu, ktorú pocítil. Musí byť izolovaný, aby v ňom interakcie s inými „nereformovanými“ praktizujúcimi znovu nevyvolali pôvodnú náklonnosť k praktizovaniu. A musí mu byť tiež odopretý prístup k učeniam tejto praxe alebo dokonca k nezávislým (štátom nekontrolovaným) informáciám o tom, čo sa s jej stúpencami deje. Ak sa nepodarí udržiavať všetky tieto nátlakové opatrenia, „transformácia“ môže o chvíľu vyprchať.
Toto sú samozrejme nebezpečné vyhliadky pre vládu, ktorá nedokáže zabezpečiť základné vzdelanie alebo zdravotnú starostlivosť pre stovky miliónov vidieckych občanov, ktorí trpia chudobou, a ktorá bola za posledné roky svedkom prinajmenšom desiatok tisíc nepokojov a „masových incidentov“. Má naozaj dostatok zdrojov na to, aby takúto taktiku mohla uplatňovať donekonečna?
Zdá sa, že čínski vládcovia nezohľadnili ani dlhodobé dôsledky tejto kampane. Čo znamená pre najväčší politický režim na svete postaviť mimo zákon a pokúsiť sa „vykoreniť“ skupinu meditujúcich, ktorí sa usilujú žiť cnostným životom? Tlačová agentúra Xinhua, oficiálna hlasná trúba Čínskej komunistickej strany, len týždeň po začatí kampane publikovala nezamýšľane otvorený komentár, v ktorom nechtiac potvrdila, proti čomu vlastne strana bojuje. Xinhua vyhlásila, že „v skutočnosti takzvaný princíp ‚pravdy, láskavosti a zhovievavosti‘, ktorý hlása [učiteľ Falun Gongu] Li Chung-č’, nemá nič spoločné so socialistickým etickým a kultúrnym pokrokom, o ktorý sa usilujeme.“
Mnohí ľudia si však čoskoro všimli smrtiace plody, ktoré strana začínala žať. Jedným z nich bol napríklad čínsky analytik Willy Lam. V roku 2001, keď Ouyang prechádzal cez to obrovské utrpenie, Lam napísal, že „Čína je na pokraji krízy ‚chengxin‘, ktorá hrozí nielen roztrhnutím jej morálnej štruktúry, ale aj vykoľajením hospodárskych a politických reforiem“. „Chengxin“, vysvetľuje Lam na inom mieste svojej eseje, je čínsky výraz pre „čestnosť“ a „dôveryhodnosť“.
Po takmer desiatich rokoch kampane proti Falun Gongu ale kríza chengxin dosiahla nové rozmery. Svedčili o tom vtedy už každodenné odhalenia o skazenom tovare, ktorý sa dovážal z Číny. Málokto by si spojil otrávenú zubnú pastu s ťažkým osudom Falun Gongu, nie je však v skutočnosti takáto súvislosť úplne prirodzená a očakávaná? Ak vyradíte z hry 100 miliónov najlepších občanov svojej krajiny a vystrašíte každého, kto by sa čo i len pokúšal žiť podobne ako oni, máte recept na katastrofu.
Návrat
Mnohí ľudia ako Ouyang nikdy v skutočnosti nezavrhli Falun Gong. Pre drvivú väčšinu „reformovaných“ praktizujúcich boli ich výpovede vynútené mučením a vyhrážkami. Čím sa však naučili opovrhovať, bol stranícky štát. Ouyang pre Washington Post povedal: „Teraz, kedykoľvek vidím policajta a tie elektrické obušky, je mi zle a chce sa mi vracať.“
Falun Gong dal mnohým veľmi veľa – pevné zdravie, nový zmysel života, napravené vzťahy a pocit optimizmu. Zrieknutie sa tejto praxe bolo pre mnohých dlhodobo neznesiteľné a cítili, že sa k praxi musia vrátiť.
Netrvalo dlho a začali sa objavovať verejné vyhlásenia, ktoré mali anulovať nútené zrieknutie sa praxe. „Slávnostné vyhlásenia“ sa začali hromadne objavovať na hlavnej webovej stránke Falun Gongu, Minghui.org. Každý deň písali vyhlásenia stovky praktizujúcich. Tong Shixun, ktorého úrady šikanovali v pracovnom tábore v provincii Shandong, v septembri 2001 napísal, že chce „slávnostne vyhlásiť za neplatné všetko, čo som povedal a napísal, keď nebol pri zmysloch v dôsledku intenzívneho prenasledovania“. Podobne ako mnohí iní, aj jeho vyhlásenie sprevádzal sľub, že bude odporovať prenasledovaniu. „Som odhodlaný praktizovať a využijem túto príležitosť vekov, aby som odhalil zlo, ktoré sa deje,“ napísal Tong. „Zdvojnásobím svoje úsilie, aby som objasnil ľuďom pravdu a napravil svoje chyby.“
Presvedčenie
Falun Gong sa rozrástol bez povšimnutia vonkajších pozorovateľov a rovnako nepozorovane sa zväčšila aj sila presvedčenia praktizujúcich. Je to sila, s ktorou sa nedajú porovnávať ani najväčšie nenásilné hnutia 20. storočia. Gándhí vyhlásil, že „malé množstvo odhodlaných duší zapálených neuhasiteľnou vierou vo svoje poslanie môže zmeniť chod dejín.“ O čo viac to platí pre miliónovú skupinu, ktorá prešla tvrdými skúškami a ďalej sa rozrastá.
Presvedčenie praktizujúcich Falun Gongu má dva základné zdroje. Prvým, povrchnejším zdrojom, je zjavná krivda a nespravodlivosť, ktorej sú vystavovaní od osudného júlového dňa v roku 1999, keď bola ich viera postavená mimo zákon. Zákaz praxe a následná eskalácia násilia a zabíjania boli v rozpore s čínskou ústavou na viacerých frontoch, ako aj s medzinárodnými paktmi, ktoré Čína podpísala. Sloboda náboženského vyznania je garantovaná aj v Číne, hoci len na teoretickej úrovni. Až v októbri čínsky zákonodarný zbor prijal zákony, ktoré by legalizovali prenasledovanie tejto skupiny – a mali sa použiť so spätnou platnosťou. Praktizujúci neporušili žiadne zákony a to ani pri svojich pokojných cvičeniach v čínskych parkoch a dokonca ani pri masovom zhromaždení s cieľom apelovať na ústrednú vládu v blízkosti Zhongnanhai. K zhromaždeniu došlo v apríli 1999 po fyzickom napadnutí niekoľkých praktizujúcich políciou mesta Tianjin. (V skutočnosti to boli práve úrady v Tiajine, ktoré praktizujúcich nasmerovali na ústredný petičný úrad v Pekingu).
Toto presvedčenie je však oveľa hlbšie, pretože jeho druhý zdroj je duchovný. Mnohí si rýchlo uvedomili, že prenasledovanie nebolo namierené ani tak proti tomu, čo robili, ako proti tomu, čomu verili – proti tomu, kým boli. V stávke boli úplne iné veci. V stávke nebola iba strata práv, ale strata seba samého, alebo inak povedané, strata duše človeka.
Jeden praktizujúci z Číny, Zhao Ming, opísal tento pocit slovami: „Moja osobná skúsenosť ukazuje, že prenasledovanie Falun Gongu je úplne zamerané na našu vieru.“ Zhao bol mučený v pekinskom pracovnom tábore, kde ho držali dva roky. „Je to prenasledovanie našej duchovnej viery. Neurobili sme nič nezákonné. Mučenie sa používa na ‚premenu‘ ľudí na mechanické bábky bez svedomia, ktoré možno použiť ako nástroje na ubližovanie iným.“ Ak je základom Falun Gongu stať sa morálne celistvými a zdravými ľuďmi, na čo presne ich chcú čínski vládcovia namiesto toho „premeniť“?
Vystupovanie z komunistickej strany
Po rokoch brutality, ponižovania a strádania kvôli svojmu duchovnému presvedčeniu sa praktizujúci Falun Gongu v Číne presvedčili o fungovaní aparátu prenasledovania.
Zatiaľ čo pôvodne bolo možné identifikovať kľúčové postavy za touto hroznou situáciou, ako napr. Jian Zemina, Luo Gana a Li Lanqinga, mnohí úradníci jednoznačne nesúhlasili s tvrdými opatreniami (napr. Zhu Rongji). Časom sa však toto rozlíšenie stávalo čoraz menej zreteľným. Politika silnej ruky a opakované čistky postupne vytláčali nesúhlas zo straníckych radov a upevňovali aparát. Nesúhlasiť znamenalo riskovať kariéru. Tí, ktorí boli v potláčaní ostatných najzručnejší, rýchlo stúpali v hierarchii.
Bolo jasné, že problémom je samotný systém komunistickej strany. „Bol nenapraviteľne prehnitý,“ hovorí Erping Zhang, hovorca Falun Gongu so sídlom v New Yorku. „Zmeniť, alebo pokúsiť sa napraviť niektorú jeho časť, napríklad súdy, nemá zmysel. Všetko od médií cez vzdelávací systém až po pracovné tábory kontroluje strana. Tento problém je systémový.“
Zhao Ming, ktorý bol mučený v pekinskom pracovnom tábore Tuanhe, sa pripája k tomuto výkladu. „Robili to počas celej histórie Čínskej ľudovej republiky. Počas kultúrnej revolúcie zničili a vymazali všetky tradičné čínske viery vrátane konfucianizmu, budhizmu i taoizmu. Nikto zo Západu to nedokáže pochopiť. Povedal by som, že ich konanie sa nedá pochopiť normálnou mysľou.“
Mnohých intenzita krutosti a nenávisti, ktorú videli, podnietila k uvažovaniu o veciach. Bol to len Falun Gong? Alebo to strana robila aj predtým a v iných formách?
Odpoveď bola vyjadrená v knihe nazvanej „Deväť komentárov k Čínskej komunistickej strane“. Sériu vydávali čínske noviny s názvom Dajiyuan (The Epoch Times). Už v priebehu jedného mesiaca od jej vydania sa v celej krajine zdvihla šoková vlna. V tom čase už Meng Weizai, bývalý riaditeľ čínskeho Úradu pre umenie a literatúru, spolu s Huang Xiaomingom, olympijským medailistom, vyhlásili, že vystupujú zo strany. Čoskoro sa začala záplava rezignácií, ktoré sa dočkali najsilnejšieho neúmyselného overenia, a to v podobe oficiálneho popretia zo strany štátnych médií, ako napríklad štátnou tlačovou agentúrou Xinhua. Čoskoro nasledovali ďalšie stranícke opatrenia, ako napríklad povinné študijné stretnutia na zvýšenie „straníckej disciplíny“. Bolo vedenie nervózne? Záujem o Deväť komentárov sa tým len zvýšil.
V krátkom čase sa pôvodných 100 – 200 vystúpení zo strany denne rozrástlo na tisíce.
Prečo však taká dramatická reakcia a od takého množstva ľudí? Stephen Gregory, redaktor denníka The Epoch Times, ponúka túto odpoveď: „Po 55 rokoch lží a teroru majú teraz obyvatelia Číny možnosť spoznať svoju skutočnú históriu. Po prvýkrát sa môžu navzájom podeliť o obrovské straty, ktoré utrpeli pod vládou Čínskej komunistickej strany. Prvýkrát môžu odísť z komunistickej nočnej mory a zamyslieť sa nad krásou a významom starobylej civilizácie, ktorú komunistická strana tak usilovne ničila.“
Z toho vyplýva, že pre mnohých takto vznikla možnosť odpútať sa od strany a je pre nich katarziou, očistou duše a príležitosťou na uzdravenie a zmierenie sa so sebou samým. A je to tiež znovuzískanie čínskej kultúry a histórie, ktoré boli takmer šesť desaťročí v zajatí strany. Komunizmus, ako je to v komentároch objasnené, je produktom európskeho myslenia 19. storočia, nie tradičnej Číny.
Komentáre sa snažia objasniť a oddeliť prízrak komunizmu od všetkých čínskych vecí, na ktoré sa naviazal. Konfucius bol napríklad komunistami označený za „kontrarevolucionára“, deti zas rozbíjali budhistické sochy za to, že sú „feudálnou poverou“. Podobne aj pre Falun Gong sú Komentáre výzvou k obnove seba samého – seba bez straníckej politiky, bez svojvoľného zneužívania, bez strašnej krutosti. Je to úplne nenásilný odpor: odpor alebo zmena na úrovni duše.
Dopad
Už v roku 2000 začali významné osobnosti Číny uvádzať príklady nenásilného správania Falun Gongu. Podľa septembrovej správy agentúry Reuters čínsky básnik Huang Beiling „vyzval intelektuálov krajiny, aby nasledovali príklad meditujúcich z Falun Gongu a bojovali proti vládnemu útlaku prostredníctvom rozsiahlej občianskej neposlušnosti“. Článok citoval Huanga, ktorý povedal: „Robia to pokojne. Keď ich bijú, nevracajú údery. Intelektuálna komunita by mala robiť to isté.“
Liu Binyan, významný čínsky novinár niekedy nazývaný „svedomím Číny“, opísal „nevídanú odvahu“ Falun Gongu a vysvetlil, že „títo ľudia trvajú na uplatňovaní svojich práv, hoc dobre vedia, že budú zatknutí a niektorí môžu dokonca čeliť trestu smrti. Takýto postoj nemá v histórii ČĽR obdobu.“
Tento postoj Falun Gongu vyvolal obdiv, aký v prvých rokoch nebol zaznamenaný. Napríklad v novoročnom období boli na internete zverejnené stovky pozdravov pánovi Li Chung-č’, majstrovi Falun Gongu, tentoraz však aj s istou zmenou. Nepochádzali totiž len od nasledovníkov Falun Gongu, ale aj od podporovateľov a pozorovateľov, ktorí našli inšpiráciu v konaní praktizujúcich. Pán Hu Ping, popredný čínsky intelektuál a spisovateľ, označil narušenie a vstup do televízneho vysielania za „ohromujúci čin“. Hlavnú postavu tejto udalosti, Liu Chengjuna, opísal ako „hrdinu Falun Gongu“ a „mučeníka v boji za slobodu slova“.
Obzvlášť viditeľný bol tiež vplyv Deviatich komentárov. Gao Zhisheng, jeden z najvýznamnejších čínskych právnikov, predniesol v tejto súvislosti takúto výzvu: „Pokiaľ ide o spôsob ako dosiahnuť nenásilnú zmenu, povedal by som, že Falun Gongu sa podarilo nájsť prostriedok, ktorý nepovedie k preliatiu ani jedinej kvapky krvi. Týmto prístupom je presvedčiť ľudí, aby vystúpili zo zlej strany – strany, ktorá spáchala všetky formy zla, aké si na tomto svete možno predstaviť. Môj návrh je vystúpiť zo strany a byť bližšie k Bohu!“ Gao označil svoj vlastný odchod zo strany za „najdôležitejší deň svojho života“.
V posledných rokoch sa v zahraničí objavilo množstvo zbehov z Číny. Takmer každý mal príbeh týkajúci sa Falun Gongu a následnej zmeny svojho názoru. Napríklad Chen Yonglin, ktorý bol konzulom pre politické záležitosti na Generálnom konzuláte Číny v Sydney, odmietal ďalej robiť prácu, ktorá spočívala najmä v nezákonnom špehovaní miestnych stúpencov Falun Gongu. Jeden zo zbehov do Kanady, Han Guangsheng, bol šéfom justičného úradu v Shenyangu a dohliadal na tábory, kde praktizujúcich Falun Gongu mučili. Teraz to ľutuje. Ďalší zbeh do Austrálie, Hao Fengjun, bol policajným dôstojníkom v známej čínskej inštitúcii – v Úrade 610, ktorej úlohou bolo zlikvidovať túto skupinu meditujúcich.
Každý z nich vystúpil so zmesou presvedčenia a ľútosti, keďže si dobre uvedomovali riziká spojené so zverejnením.
Všetci traja uviedli, že ich k tomu inšpirovalo čítanie Deviatich komentárov.
No najdramatickejší zo všetkých obratov zaznamenali masy Číňanov, ktorí boli donútení k zlému zaobchádzaniu s Falun Gongom. Čínski občania – bežní občania, ktorí nie sú členmi Falun Gongu – sami píšu „slávnostné vyhlásenia“ podobné tým, o ktorých sme hovorili vyššie. Jeden za druhým ich články opisujú, že boli zastrašovaní a donucovaní k tomu, aby sa postavili proti Falun Gongu.
V jednom z príbehov muž s menom Feng opisuje, ako ho štátne propagandistické televízne relácie démonizujúce Falun Gong vydesili. Bol taký vystrašený z knihy Falun Gong, ktorú mal v tom čase doma, že sa ju rozhodol spáliť. Krátko nato vážne ochorel. Neskôr pri náhodnom stretnutí s priateľom dostal jednu z publikácií Minghui.org, ktorú praktizujúci Falun Gongu vytlačili, a pomocou technológie na prelomenie internetovej cenzúry sa dostal na túto webstránku. Vtedy si uvedomil, že televízne programy ho naprogramovali na nenávisť, rovnako tak aj štátne noviny. „Falun Gong by nemal byť prenasledovaný,“ napísal Feng vo svojom vyhlásení a sľúbil, že sa zmení k lepšiemu; začal si potichu recitovať „Pravdivosť – Súcit - Znášanlivosť“, hlavné princípy Falun Gongu. Ako o niekoľko dní zistil „všetky moje neduhy zmizli!“ Feng končí svoj list prosbou o odpustenie.
Doteraz bolo na internete uverejnených viac ako 55 000 verejných vyhlásení, ako je to Fengovo a každý týždeň pribudne niekoľko stoviek ďalších.
Dokonca aj tí, ktorí sa ešte nenapravili, ticho potvrdili tento rastúci trend. Zdá sa, že história nie je na ich strane. Chen Yonglin napríklad uviedol, že mnohí vysokopostavení stranícki funkcionári začali úzkostlivo posielať rodinných príslušníkov do zahraničia. Jiang Zemin a Zeng Qinghong, hlavné postavy pri organizovaní genocídy, sa podľa Chena pre seba pokúšali získať osvedčenie o imigračnom statuse v Austrálii. „V blízkej budúcnosti sa dočkáme pádu strany,“ je presvedčený Chen.
Zmenil sa už teda chod dejín?
Hodnotenie Hu Pinga sa opäť zdá byť predvídavé. Hu napísal, že „Falun Gong sa nedá poraziť. Komunistická vláda Číny je jedným z najmocnejších a najdiktátorskejších politických režimov na svete; už päť rokov mobilizuje celý národ na zničenie Falun Gongu, no nepodarilo sa jej to. Falun Gong si aj počas tohto bezprecedentného a strašného súženia zachoval svoju integritu.“
„Dokonca aj tí len málo informovaní nepochybujú o tom, že sa prenasledovanie skončí úplným neúspechom. Životaschopnosť Falun Gongu nemožno podceňovať a jeho vyhliadky do budúcnosti sú jasné.“
Čo to znamená pre Čínu? Musí byť zmena hrozivá? Huovo hodnotenie je upokojujúce: „Falun Gong bude hrať pri obnove morálnych hodnôt v Číne významnú úlohu.“
Zdroj: https://faluninfo.net/falun-gong-story-peaceful-resistance/
