Doktor Charles Lee, americký štátny občan, bol od 22. januára 2003 tri roky väznený v Číne. Do USA sa vrátil 21. januára 2006, pričom k jeho prepusteniu významne prispela verejnosť ako aj senátori a kongresmani USA.
Charles Lee získal v Číne lekársky titul a doktorát z fyziológie si dorobil v Spojených štátoch. Stal sa výskumným pracovníkom na Harvarde a následne začal podnikať v Kalifornii.
V Číne bol zatknutý, pretože sa chcel napojiť na štátne médiá, aby odvysielal videá, v ktorých je zobrazené prenasledovanie Falun Gongu. Odsúdili ho po nezákonnom súdnom pojednávaní. Spočiatku ho pri zadržiavaní mučili putami. Tie sa mu zarezali do mäsa až na kosť. Takto ho 92 hodín nenechali spať. Na protest proti nezákonnému pojednávaniu držal niekoľkokrát po sebe po mnoho dní hladovku. Nedovolili mu podať odvolanie, bol odsúdený a prevezený do väzenia v Nanjingu.
Doktor Lee sa vlastne o narušenie vysielania nikdy nepokúsil, keďže ho zatkli hneď na letisku, avšak aj keby áno, tak by sa podľa čínskej ústavy takisto nedopustil niečoho protizákonného. Čínska ústava totiž hovorí: „Keď je osoba nútená k núdzovému úkonu, aby odvrátila hrozbu bezprostredne ohrozujúcu záujmy štátu, verejnosti, svojej vlastnej alebo inej osoby – života, majetku alebo iných práv – a tým spôsobí škodu, nebude niesť trestnú zodpovednosť.“ Lee tiež uviedol, že navyše nemal v úmysle žiadnu škodu spôsobiť.
V Nanjingu mal telefonický rozhovor s americkým konzulátom, ktorému chcel odovzdať materiál o svojom nelegálnom zatknutí. Čínski úradníci ho však neodovzdali kompletný a doktor tak na protest hladoval ďalej. Dozorcovia ho však začali kŕmiť násilne: „Vrazili mi brutálne nosom do žalúdka veľkú a hrubú hadicu, takže som musel niekoľko krát zvracať. Bolo to príšerné – kričal som od bolesti. Bol prítomný aj kameraman, ktorý ako čerstvý absolvent policajnej školy omdlel pred mojimi očami,“ hovorí doktor Lee. Po ďalšom týždni to však dozorcovia vzdali a konzulovi doručili zvyšok materiálu.
V liste, ktorý doktor Lee neskôr poslal z väzenia v Nanjingu, uviedol, že nikdy nechcel porušiť čínske zákony, iba chcel čínskemu ľudu povedať pravdu o tom, čo sa deje s praktizujúcimi Falun Gongu v Číne. V liste tiež citoval Dr. Martina Luthera Kinga, že bezprávie kdekoľvek je hrozbou pre spravodlivosť všade.
Po zatknutí Charlesa Leeho praktizujúci Falun Gongu v celých Spojených štátoch apelovali za jeho prepustenie ku zástupcom vlád a viedli podpisovú kampaň, ktorá vyzývala americkú vládu, aby sa zasadila o jeho prepustenie. Senátori a členovia Kongresu vyzvali ministra zahraničia a čínskeho veľvyslanca, aby Charlesovi pomohli. Kongresmanka Anna Eshoo získala v kongrese 83 stúpencov, ktorí spísali list žiadajúci čínsku vládu, aby „zaistila bezpečnosť pána Leeho a jeho okamžité prepustenie“. V jednej chvíli o jeho prípade tiež informovalo 120 mediálnych kanálov po celých Spojených štátoch. O jeho prepustenie sa tiež zasadzovala Amnesty International.
„Toto prenasledovanie je nelegálne a porušuje Medzinárodnú dohodu o ľudských právach. To je tiež dôvodom, prečo sa komunistické orgány neodvážia zmieniť Falun Gong v tlačových správach zverejnených štátnou agentúrou Xinhua. Ani keď odsúdili mňa, nezmienili sa v správe o Falun Gongu. Keby to totiž urobili, ešte viac ľudí by sa o Falun Gongu chcelo dozvedieť pravdu.“
„Je to naozaj peklo. Prial by som si, aby sa každý vo svete dozvedel pravdu o tom, čo pri tomto prenasledovaní prebieha. Keď niekoho zabijú okamžite, netrpí takými bolesťami. Ale keď sú ľudia mučení takýmto spôsobom a nie je žiadna nádej, že to skončí, je to omnoho horšie ako smrť. Dochádzalo dokonca aj k stretom so spoluväzňami, ktorí ma mali strážiť. Hovoril som im: „Vy ma nesmiete zabiť, že je to tak?“ Odpovedali: „Ó, my to ale môžeme urobiť tak, že to bude horšie než smrť.“ To mi skutočne povedali. Vedia ako človeka mučiť, vedia ako človeka trápiť až do krajnosti. To je horšie než smrť. To, že nechajú človeka trápiť – nekonečne dlho trápiť, a koniec je v nedohľadne, to je extrémne zlé.“
„Vkladám celú svoju nádej do toho, že sa ľudia dozvedia pravdu a že sa všetci spravodliví ľudia pričinia o to, aby toto prenasledovanie skončilo,“ hovorí doktor Lee. Tiež uviedol, že od smútku z jeho zatknutia mu doma zomrela mama, ktorú mu ani nedovolili vidieť a naposledy sa s ňou rozlúčiť. V Spojených štátoch naňho čakala snúbenica, ktorá sa zasadzovala o jeho prepustenie.
Doktor popisuje svoje mučenie
„Mali takzvané anti – Falun Gong pracovné kolektívy. Bol som obklopený 15 ľuďmi, ktorí na mňa revali niekedy aj celý deň. Falun Gong je taký a taký, si šialený, prečo na to veríš?! Bolo to zlé... tak to šlo každý deň. Keď som proti tomu raz držal hladovku, tak mi hadicu, ktorou ma nútene kŕmili, raz nechali v nose 33 hodín, pritom som bol priviazaný k posteli a nemohol som sa pohnúť. Bolo to hrozne bolestivé – bolo to peklo. Potom prišlo vymývanie mozgu. Od augusta 2003 ma nútili pozerať sa na video. Tri hodiny denne. Boli schôdze, kde bol Falun Gong zatracovaný; trojhodinové schôdze, potom prišli policajti a hovorili so mnou. Toto robili tri až štyri mesiace. Keď nevideli žiadne výsledky, zmenili svoju stratégiu.“
Od konca roku 2003 do polovice roka nasledujúceho ho prinútili k otrockej práci, musel vyrábať topánky. Pri tom muselo byť používané priemyselné lepidlo, ktoré obsahovalo benzol a bolo veľmi jedovaté. Dostal z toho bolesti hlavy a mal problémy s dýchaním. Potom musel až dvanásť hodín denne vyrábať vianočné osvetlenie.
„Raz som bol prinútený stáť bez prestávky 16 dní, od rána do večera, pred ostatnými väzňami, ktorí na mňa verbálne útočili a urážali ma. Keď som nestál vzpriamene, strkali ma a kopali. Tiež sa ma pokúšali donútiť k priznaniu tým, že ma nútili sedieť. Hovorili, že človek tu musí sedieť a premýšľať o svojich zločinoch, ako pri pokání. Jednoducho sedieť v jedinej vnútenej pozícii. Najdlhšia doba bola 48 dní za sebou, čo malo za následok, že sa u mňa prejavili problémy so srdcom. Tá stolička mala na výšku a šírku menej než 30 cm, hlboká bola len asi 15 cm, mal som z toho mozole a bolesti chrbtice. Bol som veľmi vyčerpaný a po pár týždňoch môj mozog pracoval už veľmi pomaly. Keď prišiel pracovník z konzulátu, nemohol som takmer ani prehovoriť, môj mozog prestával fungovať.“
